AJ „DYSKÁR“ VIE BYŤ ŠIKOVNÝ ŽIAK
Nedávno sa mi do rúk dostala kniha nemeckej autorky Brigitte Sindelar, ktorá sa zaoberá aj poruchami učenia(dyslexia, dysgrafia, dyskalkúlia, dysortografia, dyspinxia, dyspraxia...) a ich korekciou. Autorka poukazuje na skutočnosť, že im dokonca možno úspešne predchádzať včasnou stimuláciou a posilňovaním tých percepčných funkcií , ktoré sú v procese učenia sa najdôležitejšie a nevyhnutné. Prečítajte si skutočné príbehy troch žiakov, s ktorými pracovala ako psychologička.
Príbeh prvý: PETER
Peťo má sedem rokov a tri mesiace znovu navštevuje prvú triedu základnej školy, pretože v minulom školskom roku sa pred Vianocami vrátil naspäť do materskej školy. Peťo bol podľa výsledkov inteligenčného testu nadpriemerne nadaný, a napriek tomu nie je schopný naučiť sa čítať a písať tak, ako by sa od neho očakávalo. Už mesiac podstupuje korekčné cvičenia na nápravu dyslexie. Na týchto sedeniach je veľmi snaživý a ctižiadostivý. Po mesačnej náprave sa prihodila nasledujúca udalosť: pred Peťom ležia kartičky s písmenami R a E. Kartičky s jednotlivými písmenami už videl opakovane, ale stále ich nerozoznáva. Peťo má čítať, čo vidí. S rozžiarenou tvárou prehlási: „To je M O!“ Údiv v tvári učiteľky ho zarazí. Preto sa opraví s víťazoslávnym výrazom: „Nie, to vôbec nie je M O, pretože M O sa píše takto!“ – Pritom siahol na písmená P a A.
Príbeh druhý: EMA
Ema má deväť rokov, je žiačkou tretej triedy, ale v učení sa jej veľmi nedarí. Má aj problémy so správaním, preto je objednaná do psychologickej poradne. Desať minút pred stanovenou dobou stretnutia sa v poradni rozleteli dvere, do miestnosti vletí ako búrka Ema, za ňou prichádzajú jej rodičia. Rozpačito sa usmievajú a ospravedlňujú, pretože Ema zjavne situácii nerozumie. Cestou od dvier k stolu zhodí detskú stoličku. S nešťastným výrazom povie: „Prepáčte, dobrý deň!“ a zhodí pritom hru, ktorá ležala na polici. Konečne dorazí k písaciemu stolu, dopadne na stoličku, zistí, že sa môže otáčať a pri prvom pokuse narazí kolenom o stenu. Potom zo seba neusporiadane vychŕli dôvod, prečo prišla. Je to rozprávanie, ktoré začína v strede a končí nazačiatku. Aj Ema je nadané dieťa.
Príbeh tretí: Zuzana
Zuzana je osemročné, veľmi živé dievčatko, všetko ju zaujíma. Do poradne ju odporučila jej učiteľka (tolerantná, chápajúca),kvôli neúnosným problémom so správaním. Zuzana vstúpi do miestnosti, pozrie sa zvedavo do tváre poradcu a opýta sa, či lampa na jeho stole funguje. Potom uteká k polici, vytiahne každú hračku a pritom si niečo hovorí. Na prosbu, aby vzala z police bábiku, stojí chvíľu bezradne, a nakoniec prináša bábiku aj s dečkou, na ktorej ležala. Počas rozhovoru psychológa s matkou sa pokúša poznať všetko, čo miestnosť ponúka. Matka na ňu stále volá a pokúša sa ju ukľudniť. Tento zámer sa podarí asi na tretí pokus a po dôraznom napomenutí. Potom sa Zuzana so spýtavým pohľadom pritúli k matke.
Príčina problémov Petra, Emy a Zuzany
Všetky tri deti sú nesporne veľmi rozdielne. Jedno však majú spoločné. Sú inteligentné a pochádzajú z rodín, ktoré svojim deťom venujú veľa času a pozornosti. Napriek tomu majú potiaže s učením a správaním. To je najčastejším dôvodom, prečo sú deti odosielané k neuropsychiatrovi alebo k detskému psychológovi.
Vráťme sa k Petrovi. Jeho problém spočíva v tom, že nie je schopný vytvárať spojenie medzi hláskou a písmenom. Ešte nepochopil, že tvar písmena, ktorý vidí a zvuk hlásky, ktorú počuje, patria neoddeliteľne k sebe. Prípadne si toto spojenie medzi počutým a videným ťažko pamätá. Pri čítaní je toto prepojenie nevyhnutné. Bez neho je prakticky nemožné naučiť sa čítať. Peter musí prejsť špeciálnym programom cvičení, ktoré jeho problém odstránia. Potom sa mu podarí bez problémov podávať školské výkony, ktoré budú zodpovedať jeho inteligencii.
A ako dopadla Ema? Vyšetrením sa odhalili problémy v tých čiastkových funkciách, ktoré zabezpečujú uchopenie, uchovanie, reprodukciu a stanovenie postupnosti. Prejavuje sa to prirodzene v čítaní, písaní a počte. Písmená v slove, ale aj čísla majú určitú postupnosť. Tento nedostatok pôsobí aj na správanie: Ema potrebuje omnoho viac času než ostatné deti k tomu, aby si uvedomila následky svojho jednania. Ako jej môžeme pomôcť? Potrebuje absolvovať program cvičení zameraných na rozvíjanie vnímania, zapamätávania a reprodukciu postupnosti (časová a dejová následnosť a pod.)
V čom spočíval problém Zuzany? Zuzana nedokázala ako iné deti priestor, v ktorom sa nachádzala, preskúmať očami. Musela všetko ohmatať a uchopiť do ruky. Pred poličkou s hračkami stála bezradne. Bolo pre ňu ťažké vyhľadať konkrétnu vec z mnohopočetného farebného obrazu, ktorý ponúkala polica s hračkami. Chýba jej vizuálny zmysel pre dôležité. Nevie rozpoznať ani výraz tváre svojej matky. Jej porucha správania bola spôsobená tým, že chýbajúcu schopnosť odhaliť podstatné sa snažila vyrovnať doslovným „ pochopením“ a „uchopením“ a bola preto neprestajne v pohybe. To, že ľudia z jej okolia sa na ňu hnevali, bolo pre Zuzanu nezreteľné, preto reagovala zlostne a neisto. Keď bola konečne príčina odhalená, cielenými cvičeniami sa naučila rozoznávať jemné rozdiely a vnímať detaily.
Je nesmierne dôležité, aby problémy s učením a správaním boli odhalené čím skôr, kým u dieťaťa nenastane ich (už len namáhavo odstrániteľná) fixácia. Treba dieťaťu venovať čo najviac voľného času, informovať sa o jeho školskom prospechu, zaujímať sa o jeho prejavy správania v škole. Nezabúdajte: Najlepšie investovaný čas je ten, ktorý venujete svojim deťom.
PaedDr. Darina Kilácsková, špeciálna pedagogička